Články

Videá a filmy

Milí RUŠ-áci
(NeRUŠ-ákov prosím o chvíľku trpezlivosti, už pracujem na preklade do “bežnej reči “)

Chcem sa s vami podeliť a svoju skúsenosť. Hovorí sa, že pre RUŠáka každé zrestnutie alebo uvedomenie pomáha RUŠákovi k rastu. Keď ma niečo zrestne tak si to samozrejme spracujem a občas nám nejaký náš vedomý alebo skrytý zámer preoblečený za “náhodu” prinesie film či video, kde človeku vlhnú oči. A práve o tom by som chcela napísať niekoľko riadkov. Ten film či to video zachytáva určitý emočný okamih filmového hrdinu a my chviľku žijeme jeho život a pokiaľ to mnou hýbe, tak tam asi budem s tým filmovým hrdinom pocitovo na tej istej vlnovej dĺžke. A to je jasné znamenie, že tam asi niečo mám-blok, pozitívny blok, presvedčenie, uvedomenie. A tak keď sa mi niečo podobné dostalo do cesty, stlačila som tlačidlo zastaviť pomenovala som si prečo plačem , šla do pričiny a spracovala som si to.

Mám svoje obľúbené video a svoj obľúbený film, kde mi to vynikajúco zafungovalo, dobre som si slzami uľavila. A vedela som, že to video si treba pozrieť znova a vynorili sa mi nové úplne odlišné programy, spracovala som si ich, a potom znova som si dané video pozrela a vynorili sa mi ďalšie úplne iné programy a pozerala a spracúvala som to, až kým som si dané video mohla pozrieť úplne v kľude. Zistila som, že je to veľmi účinný spôsob nachádzania programov a tak tu o tom píšem, možná by to niekomu mohlo pomôcť podobne ako mne.

Ako ukážku tu uvádzam moje obľúbené video, kto zažil “klepanie kolien” na scéne pochopí:). Aj keď zďaleka som tam nemala iba ten trapas, ale aj dalšie až po neuvedomenie si vlastnej sebahodnoty. A jasne že to nie je žiadne univerzálne video a každý budeme mať to “svoje”.

Zámer alebo “ako to chcem”

Zámer je v RUŠ terapiách veľmi dôležitý až kľúčový bod a osobne si myslím, že nie len v RUŠ terapiách, ale aj v bežnom každodennom živote. Povedala by som ako majákom pre námorníka, podľa novšieho, ako navigácia podľa GPS-ka. Skrátka ktorým smerom mám isť. Zväčša keď niečo nie je podľa našich predstáv, tak sa sústredíme na to, čo nám vadí, na to, čo nás hnevá, typu nedarí sa mi, nerozumiem si s ním/ňou alebo presnejšie on/ona je taký hrozný/hrozná. Keď si nedáme pozor sme ochotní točiť sa v tom dookola, deň za dňom, (niečo ako škrečok ktorý sa točí vo svojom kolotoči), a sústredíme sa na konflikt, na problém.

V mysli nám chodí niečo ako: takto to nechcem, chcem aby sa on zmenil! On /ona je na vine! OMYL! Takto zo škrečkovho kolotoča nevystúpime.

Správny zámer musí byť zameraný nie na konflikt, ale na jeho vyriešenie, a to znamená určiť si a sústrediť sa na to, ako to chcem mať, ako chcem aby to bolo.

A ďalšia veľmi dôležitá vec :zámer sa musí vzťahovať na moju osobu, nie na niekoho iného. My nedokážeme nikoho zmeniť. Jediná osoba ktorú môžeme zmeniť sme my sami. (Ostatní sa síce zmenia tiež, ale iba ako odraz našej zmeny)

Príklad: som pohnevaná/ý s niekým. Vadí mi to a chcem s tým niečo robiť.

Nesprávny zámer(zameraný na konflikt) : chcem aby sa on zmenil, aby sa on ospravedlnil, nechcem to už takto, nechcem žiť pod jeho/jej vplyvom, obmedzuje ma,..

Správny zámer(zameraný na riešenie) -nuž a tu sa nám to radikálne otáča: chcem mu odpustiť, chcem ho pochopiť, dobre(veľmi dobre) si s ním/s ňou rozumiem, veľmi dobre sa mi s ním /s ňou spolupracuje, mám ju rád/rada, som šťastný/šťastná . Toto je to, čo nedáva silu konfliktu, ale riešeniu. Čo obracia našu pozornosť k riešeniu.

Je veľmi účinné, ak formulácia zámeru je jednoduchá, pre našu myseľ ľahko zrozumiteľná. Zväčša komplikované zámery fungujú zle alebo vôbec nefungujú. Naša myseľ ich vlastne celkom nechápe.

A ešte čo sa mi osvedčilo je pripomenúť si ten zámer a nacítiť sa do neho viackrát za deň( koľkokrát si len naň spomeniem) a snažiť sa precítiť to tak, ako by to človek už mal TU A TERAZ. Ale pozor, nie do jeho opaku!!!

Úvaha o odpustení z nenáboženského hľadiska

O odpustení z náboženského hľadiska by sa toho dalo dosť povedať, teraz by som sa ale chcela zamerať na odpustenie z hľadiska bežného života.

Slovo odpustiť je v živote bežné, nie však vždy celkom správne chápané a interpretované.
Pred rokmi som mala pocit, že keď niekomu odpúšťam, ja som tá dobrá a ten niekto je ten zlý, a ja mu robím láskavosť, že mu odpúšťam…. život ma naučil, že to celkom tak asi nebude…

Pokiaľ som s niekým v akomkoľvek spore, prechovávam voči nemu negatívne pocity(hnev, zlosť, nenávisť, závisť, sklamanie, strach) , rovno tieto negatívne pocity mi podkopávajú zdravie(bežia mi totiž v pozadí, ako program ktorý mi spomaľuje počítač). Ako hovoria naši susedia a bratia emoce=nemoce. Teda záujem odpustiť v záujme vlastného zdravia mám rozhodne ja.

Rozmýšľala som, prečo slovo odpustiť je akoby zo dvoch slov “od” a “pustiť “. Vnímala som Jardovu Dušekovu verziu, z Druhej dohody kde skrátka vysvetľuje, že odpúšťame každý deň na záchode, inak by nám praskol mechúr, proste že keď je pretlak musíme trochu odpustiť, aby sa znížil tlak! Super vysvetlenie, ale akosi mi to nebolo postačujúce. Znížiť tlak-to je fajn, ale pokiaľ sa len zníži, to nestačí, lebo stále nejaký zostane. Až jedného dňa sa mi rozjasnilo. Je to predsa jednoduché. Keď medzi tie dve slová dáme slovo srdce, je to vlastne “od srdca pustiť “. Od srdca pustiť, čo sa stalo a nechať to odísť a nechať to tak a oslobodiť sa od ťažoby. Srdce je predsa bežne vnímané ako centrum našich emócií. Milujeme zo srdca, nenávidíme zo srdca, prajeme niekomu niečo z hĺbky svojho srdca. V momente keď sa nám podarí od srdca pustiť tú neprávosť, ktorá bola na nás páchaná, situácia sa od základu zmení. Prestaneme mať v danom spore blbé pocity a prestaneme hodnotiť jednotlivé skutky ako zlé, oni proste len sú, resp. boli. Tým, že niekomu odpustíme nerobíme láskavosť tomu niekomu, ale sebe 🙂 Nuž čo na srdci to na EKG.

Na to, aby som niekomu odpustila musím mu chcieť odpustiť. Predstavte si niekoho, s kým ste v spore, aby to bolo jasnejšie použijem výraz koho nenávidíte alebo aspoň nemáte rád/rada, alebo ho “nemusíte”. Ste ochotní mu odpustiť? Odpoveď viem. Zväčša sa v každom z nás vzpiera celá bytosť. Ale keď budem chcieť odpustiť, tak cesta sa nájde. Veď predsa kde je vôľa, tam je cesta. A naše vnútro to chápe veľmi dobre, ono nepotrebuje vysvetľovať. A to najjednoduchšie čo vie každý urobiť je povedať to nahlas. “Odpúšťam ti “. A to niekoľkokrát denne. Ono niektorými metódami sa odpúšťa jednoduchšie, ale toto je to, čo ozaj zvládne každý.

A čo keď niekoho počujete, alebo si o niekom myslite:” Nevie mi to odpustiť”. Tak mu odpusťte to, že Vám nevie odpustiť.

A nezabúdajme, že veci samé o sebe nie sú ani dobré ani zlé, ale dobrými alebo zlými ich robí len náš uhol pohľadu na ne.